Celý deň sa na neho tešila. Už sa nevedela dočkať večera. Túžobne vyzerala každú chvíľku na cestu, či sa neblíži, či nezačuje zvuk jeho auta. Tešila sa ako pôjde oproti nemu, ako sa mu vrhne do náručia, keď zastane pri bráne. Vedela presne ako sa usmeje, ako v jeho unavených očiach uvidí kúsok šťastia. Vedela, že ju má rád. Síce niekedy je hundroš, ale on to tak nemyslí. Sem tam jej niečo sa podarilo rozbiť a on sa čertil. Vedela ,že chvíľami je nemotorná. Mala to dané od prírody. Stále jej odpustil. Poznala ho lepšie ako on ju. Platili na neho jej oči, také nevinné, odzbrojujúce. Aj keď po nociach nevedela spať a sa bezcieľne motala po dome. Mala pocit ,že jej ho niekto ukradne. ,,Ty ma ochrániš,, vravel jej. ,, A ľahni si, nik tu nie je,, Ale ona vedela svoje. Aj keď jej nešlo do hlavy, ako taká jemná, nežná, ženská ho môže ochrániť. Ale bolo jej dobre. Celý deň bola doma, on chodil do práce a nosil jej všetko ,čo chcela. Začula zvuk motora. Rýchlo vybehla a čakala, kedy vstúpi do brány. Vošiel, usmial sa a spolu kráčali do domu. Chcela ho vybozkávať celého, ale nemal to rád. Ale vedela, že ju ľúbi. Sadol si doma do gauča, prišla k nemu, hodila na neho zamilovaný pohľad, ktorému nikdy neodolal. On ju poškrabkal za ušami a riekol: ,,Ty moje psíča. Ty si ma ešte nikdy nesklamala.,, A ona šťastne vrtela chvostom.....