Veštenie Numerológia Magické úkony Snímanie kliatieb a porobení
| ÚVOD VEŠTENIE TAROT :MAGICKÉ ÚKONY :KURZY :POVIEDKY :ČLÁNKY Knihy PDF |
|
Stál som na brehu mora
Stál som na brehu mora. Členky na nohách mi omývali jemné vlnky a príjemne chladili. Slnko pálilo. Okolo na pláži sedelo, ležalo, pobehovalo množstvo rekreantov. Plávali po hladine, grilovali sa na dekách. Vnímali more, jeho vzduch, páliace slnko, jemný vetrík, ktorý ovieval rozpálené telá. Boli šťastní, stres opadol, denné starosti boli preč, proste si užívali. Vnímal som tú atmosféru, vdychoval ju všetkými pórmi svojho tela. Olivový háj v pozadí pretkaný smrekovými stromami a kvetmi vanilky pod pražiacim slnkom a pomocou vánku nahrádzal všetky aromaterapie sveta. Jemné vlnky udierali na skaly a vytvárali spolu s džavotom ľudí všetkých rás, národností a jazykov zvláštnu, priam magickú atmosféru. Medzi rekreantmi pobehovali a polihovali psíci rôznych rás. Nevrčali, nebili sa. Proste, tiež si užívali pohodu. Proste, magická atmosféra šťastia pokoja a mieru. Začal som kráčať ďalej. Voda omývala kolená. Vnoril som sa do mora a plával. Plával ďalej. Breh sa vzďaľoval, zvuky sa stišovali, okolo bolo len číre more a vzduch. Hladina robila pomyslenú čiaru medzi vodným a vzdušným živlom. V hĺbke dno kameňmi zasypané tvorilo stálosť, v čom sa prelievalo more. A slniečko na všetko zasielalo svoje ohnivé šípy, tlmené vzduchom a pohlcované morom. Ľahol som si na chrbát, na hladinu. Nechal som sa unášať, kolísať morom. Ruky roztiahnuté, nohy vyrovnané. Spomalil som dych a jemne privrel oči. More ma kolísalo a všetko okolo stíchlo. Bolo... len počuť vánok, sem tam...čľupnutie vlniek. More omývalo telo, voda ho jemne chladila. Uvoľnil som svalstvo, uvoľnil som sa celý. Pocítil som dych mora. Začal som sa kolísať v mori. Ako more. V rytme mora. Už som nerozlišoval ,čo je more a čo ja. Už som necítil hranicu, medzi morom a vzduchom. Už som bol more. Cítil som vietor ako mi čerí hladinu, cítil som ako pretekám medzi skalami. Cítil som ako ma slnko hladí po povrchu ,cítil som, že som more. Jemne som sa hojdal medzi dvoma skalistými horami, udieral som príbojom do skál. Na jednej strane som vnímal západ slnka očami delfínov, na druhej sa tešil z východu plutvami makrel. Moju hladinu brázdili jachty, škunery a lode. Otváral som sa pred nimi a zaceľoval jazvy, ktoré zanechali na mojom priezračnom jantárovo modrom tele. A potom som cítil, že nie som sám. Že, niekde z mojej hĺbky, niekde z mojej súčasti môjho bytia, sa vynárajú čarokrásne bytosti. Ani rybacie, ani ľudské tvary. Prekrásne, éterické. Jemne sa presúvali mnou ,spievali si svoju pieseň a za nimi sa presúval húf rýb. Bohyne mora. Bohyne mňa. Boli vo mne, ale zároveň boli mimo. Ja som im poskytoval útočište, ja som im dával svojimi hĺbkami pokoj a kľud. Ja som ich chránil pred rybárskymi sieťami, čo zo mňa vyťahovali rybie a iné stvorenia, ktoré sa tiež skrývali v mojej chladivej blankytnej modrej náruči.
Nadýchol som sa a rozkašľal. Voda vbehla do pľúc. Otvoril som oči a začal plávať. Celé telo ako stŕpnuté. Precitol som zo snenia. Poobzeral sa okolo seba. Plával som v mori. Vlny ma hojdali. Vykašlával som zbytky morskej vody a skúmal, čo teraz. Asi si zaspal. Pomyslel som si. Mal si sen, bol to prekrásny sen. Kašeľ už prešiel a videl som, že som od brehu dosť, riadne dosť ďaleko. Slnko zapadalo za obzor nejako rýchlejšie ako zvyčajne. Okolo len tma. V diaľke na pobreží malé svetielka. Začal som plávať smerom k brehu. Plával, plával. Prichádzala únava. Bytosti priplávali ku mne, jemne ma ovinuli svojimi prenádhernými jemnými rúčkami. Pod škicou blonďavých vlasov im jemne šibalsky žiarili modré oči. Usmiali sa a jedna z nich mi privrela oči. Začul som úder plutvou na hladinu. Preľakol som sa a pocítil pod nohami pobrežný štrk. Vyšiel som z mora. Obzrel sa. V diaľke sa nad hladinu vyhodili ,ako keby zdravili, dva delfíny. Stál som na zemi. Už viem, že som nesníval. Alebo áno?
Bo magnus
|